V letnom období sa vždy   venujem lovu prevažne v poľnej časti nášho revíru. Predovšetkým preto, aby som svojou činnosťou – lovom, znížil škody na poľnohospodárskych kultúrach, ale aj z dôvodu zastávania názoru, aby v tomto období mala zver v lese pokoj a kľud. A v neposlednom rade aj preto, že mám letné obdobie spojené s poľovačkou na diviaky pri splne mesiaca blízko polí a na strniskách a aj ranným piršovaním za srncami, či ich oboznávaním pomocou vábničky počas srnčej ruje.

Nebolo tomu inak ani počas leta v roku 2023. Predchádzajúci rok sa mi podarilo uloviť slušného srnca 2. vekovej triedy, a teda v poľovníckej sezóne 2023 som mal  v povolení na lov zveri  napísaného „len“ srnca I. vt. I tak ma to neodradilo a vždy keď bol čas, spojil som večernú či rannú poľovačku na diviaky aj s oboznávaním srncov. Bolo len za potreby večer vyraziť aspoň o hodinu skôr, a zas naopak, ráno zotrvať aspoň o hodinu dlhšie v lese ako bežne pri poľovačke na diviaky.  Vďaka tomu som získal veľký prehľad o množstve aj kvalite srncov v našom revíri. V júli, pred srnčou rujou, som natrafil na zaujímavého srnca – v tele aj paroží pomerne silného, no vek som odhadoval len na 4 roky. Nevedel som, odkiaľ prišiel, ale počas ruje som ho niekoľko krát pozoroval len v jednej a tej istej lokalite a zakaždým len ráno. No aj napriek tomu som mal krásne zážitky pri pozorovaní tohto srnca. Podarilo sa mi napríklad do mobilu cez puškohľad natočiť ako naháňal srnu ku koncu ruje. Po istej chvíli sa mu srna poddala a on sa dočkal vytúženého odovzdania svojho genetického odkazu.

V septembri nebol lov srnca 2. vekovej triedy stále splnený, a preto dostal zelenú aj jeho lov „na voľno“ pre všetkých členov PZ. Počas tohto mesiaca som aj stretol niekoľko zaujímavých srncov, no rozhodol som sa vydržať do poľovníckej sezóny 2024, keď budem mať znovu príležitosť a možnosť loviť srnca počas srnčej ruje. Ale nezaháľal som a podarilo sa mi na konci septembra uloviť jednoročného srnčeka, ktorým som aspoň napomohol splniť plán lovu srncov 1. vekovej triedy.

Prišla jeseň a ja som sa už presunul loviť do lesnej časti revíru. Srnca som stretol ešte 1x, a to v polke novembra. Spoznal som ho aj keď mal už iba jeden parôžok. Ten druhý už pravdepodobne zhodil na poli s oziminou, kde trávil celé dni tak, ako to má srnčia zver v jesennom a zimnom období vo zvyku. Bohužiaľ,  ani nie 1km od tejto lokality – v susednom revíri, bola obsiata repka, do ktorej sa počas zimy presunulo mnoho kusov srnčej zveri z nášho revíru. Aby toho nebolo málo, rozhodlo sa miestne PD toto pole repky oplotiť a tým  zabrániť enormným škodám, ktoré každú noc spôsobovali stovky kusov jelenej zveri. Pravdepodobne tam odišiel aj tento srnec a ostal doslova u susedov za plotom. Od apríla tohto roku som občas zablúdil aj do miest, kde som pozoroval spomínaného srnca. Bol som zvedavý, aké parôžky nahodil tento rok, tešil som sa na srnčiu ruju a ako sa hovorí, brúsil som si na neho zuby. No keďže zákon schválnosti funguje aj v prírode, práve tohto srnca nie a nie nájsť. Pýtal som sa aj členov nášho PZ a opísal jeho parôžky, no po srncovi zľahla zem. Predpokladal som teda, že ostal u susedov a možno sa objaví až počas ruje tak, ako tomu bolo počas leta 2023.

Tento rok bolo všetko akosi posunuté dopredu. Jelene začali skoro zhadzovať svoje parožie, lúky zakvitli skorej ako po iné roky, a aj ovocie začalo na stromoch dozrievať o mesiac skôr, ako sme boli naučení. Mysleli sme si preto, že aj srnčia ruja začne skôr, no opak bol pravdou. Takmer do konca júla bolo len zriedka vidieť srnu obháňať nejakým srncom. Síce sa už srnce zdržiavali pri srnách, no vládol akýsi kľud, ako pred búrkou. Na konci júla, ako už tomu máme pár rokov zvykom, sme sa zišli s kamarátmi poľovníkmi u susedov v Čechách. Aj keď tento rok boli v pätici, za 3 lovecké dni sa nám podarilo uloviť len jedného srnca. Aj tam ruja ešte na prelome júla a augusta nezačala. Keďže sa mi tam nepodaril žiadny úlovok, o to viac som bol plný očakávania, čo prinesie srnčia ruja v domácom revíri. Prehľad o srncoch som mal. Vedel som o niekoľkých výradových srncoch 2.vekovej triedy a aj o srncoch 3. vekovej triedy. No neťahalo  ma to ani za jedným z nich. Stále intenzívnejšie som premýšľal, či sa na ruju neukáže srnec z minulého roku. Lokalita pre prvú vychádzku bola teda jasná. Ide sa nad letisko.

Auto som zaparkoval hneď za dedinou a spolu s manželkou Katkou a Falcom na remeni sme sa vydali smerom do dolinky, ktorá sa ťahá od letiska smerom do hory. Len čo sme spravili pár krokov od auta, po pravej strane z kríkov vybehol srnec a rovnako prekvapení ako my, ostal pred nami stáť. Ďalekohľad ani nebolo treba brať do rúk, dobre som poznal aj tohto srnca. Po tom, čo sme sa navzájom vyobzerali, srnec rýchlym klusom opäť zmizol v zarastenom jarku. Pokračujeme teda v plánovanej trase. Už som spomenul, že sa k lovu pridala na poslednú chvíľu moja polovička, čo bol aj dôvod, že sme prišli do lesa o niečo neskôr ako by bolo vhodné, a tak sme zrýchlili do kroku. Bolo potrebné si nájsť miesto v kryte tŕnin, neďaleko strniska obilia, ešte predtým, než sa tam vytiahne srnčia zver. Čo čert nechcel, v tej najnevhodnejšej chvíli, keď sme boli v strede lúky a ku akémukoľvek krytu to bolo priďaleko, sa z tŕňov doslova vyvalila srna a za ňou upachtený srnec. Našťastie boli obaja tak zaujatí ich rituálom lásky, že si dve postavy na pokosenej lúke vôbec nevšimli. Bežiac v trysku za sebou nás obehli do kruhu a zastali pri trnine, z ktorej vybehli. S Katkou učupení sledujeme túto mileneckú dvojicu ani nie 100m od nás, keď v tom periférne spozorujem pohyb na strnisku po ľavej strane. Aj bez ďalekohľadu jasne vidím silnú postavu srnca – a hlavne hrubé tmavé parôžky medzi jeho ušami. Netrvalo dlho a nového soka na scéne spozoroval aj srnec, ktorý bol pri srne. Odrazu boli na scéne dvaja rivali pripravení bojovať o priazeň mladej srny. Tej to očividne lichotilo, pretože spokojne zaľahla do trávy a sledovala, kto sa nakoniec stane jej milencom. Keby môžem v tej chvíli staviť na víťaza, určite by som tipoval srnca so silnými parôžkami. Srnce sa k sebe pomaly približovali a začali sa obchádzať a navzájom obzerať. Prvý výpad urobil srnec ktorý prišiel so srnou, a to už boli srnce v sebe a so zakliesnenými parôžkami sa začali pretláčať. Srnec v paroží, aj zverine slabší, vyšiel  z tohto napínavého súboja na moje prekvapenie ako víťaz a vrátil sa späť ku svojej srne. Po celý čas sme toto divadlo sledovali len voľným okom na vzdialenosť do 100 metrov. Až keď srnec, ktorý  prehral tento súboj, pomaly odchádzal, odvážil som sa pohnúť, založil som flintu do palice, aby som si čo najlepšie obzrel jeho parôžky a priblíženie na puškohľade som dal na maximum. Bol to pravidelný 6-torák s hrubými a aj celkom dlhými parôžkami a krátkymi výsadami. Odhadoval som, že má 4 – 5 rokov. V ten večer sme už viac srncov nevideli a s ubúdajúcim svetlom sme sa pobrali domov. No ja som sa už nevedel dočkať rannej posliedky na ďalší deň. Určite to poznáte aj vy, keď ešte pri zaspávaní premýšľate nad taktikou ranného lovu, aký asi bude vietor a podobne. Zároveň mi nedala spať myšlienka, či to nie je môj starý známy srnec z minulého roka. Lokalita sedí, a predsa sa minulý rok ukázal až počas ruje.

Ráno sa nedočkavo budím ešte pred budíkom, robím do termosky kávu a vyrážam za srncom. Plány, ktoré som ešte v posteli vymyslel, padajú ako vždy – kvôli vetru. Fúka presne opačne ako by som potreboval, aj ako predpovedala aplikácia na „múdrom telefóne“. Snažím sa teda obísť celú lokalitu zo severu a zasadám pod remízku s výhľadom na strnisko aj lúky podo mnou. Po rozvidnení už jasne rozoznávam v ďalekohľade srnčiu zver vypasenú na strnisku. Pomocou puškohľadu, ktorý má priblíženie až 18x, dokážem každý jeden kus presne oboznať. Jeden srnec 1. vekovej triedy, 6 sŕn a pri jednej sa drží slabý šestorák z predchádzajúceho dňa. Slnko je už nad obzorom a opiera svoje lúče do pavučín na nepokosenej tráve, keď som sa rozhodol vyskúšať šťastie a srnca privábiť.   Hneď po prvej slohe  FI-FI-FI-FI, a následne PIA-PIA-PIA-PIA-PIA,  vyšla vpravo odo mňa srna. Čakám s napätím, či sa za ňou neukáže aj srnec, ale zbytočne. Fúkam do vábničky ďalšiu slohu a zamaskovaný, sediac na okraji lúky, neustále sledujem priestor predo mnou. KONEČNE!!!  V protiľahlom rohu lúky stojí môj srnec ako socha a pozerá sa mojim smerom. Po chvíľke sa rozhodne skontrolovať zdroj pískania, ktorý ho vytiahol z hrabového jarku a postupuje smerom ku mne. Čo čert nechcel, srna ktorá bola zaľahnutá napravo odo mňa sa dvíha z trávy a začne „brechať“. Len čo srnec zbadal skutočnú srnu, ako rýchlo sa zjavil, tak rýchlo aj za ňou zmizol a ja som odišiel domov ako sa hovorí – s dlhým nosom. Ale aspoň som si ho stihol lepšie obzrieť a bol som si takmer istý, že je to 4-5 ročný srnec, a pre krátke výsady na hrubých kmeňoch, bude pravdepodobne výradový. V ten večer a nasledujúce ráno mi pracovné povinnosti nedovolili revír navštíviť. Pokus číslo 3 vyšiel na večer 4. augusta.

Celý deň som bol hlavou len v lokalite Nad letiskom a premýšľal nad srncom. Či je taký starý ako sa mi zdalo, či tie výsady sú ozaj krátke, alebo to len klame v porovnaní s hrúbkou jeho parôžkov.

Konečne prišiel večer a v trojici, ja, Katka a daxel Falco nasadáme do L200-ky a vyrážame za večerným lovom. Do revíru prichádzame skoro – tak, ako sa konečne pri letnom love srncov patrí a rozhodnem sa zasadnúť na jeden vysoký posed s dobrým výhľadom. Nerád lovím z posedov, a preto bol môj plán taký, že ak srnca spozorujem, z posedu zídem a skúsim ho napiršovať. Falco ostáva odložený pod posedom a my s Katkou po tom, ako sme pootvárali všetky obloky, a ja  vymietol pavučiny, aby sa tam Katka nebála sedieť 😊 ,si nalievame do pohára čaj. Nestihol som si z čaju ani sŕknuť a pohárik podávam Katke späť. Popod remízku tŕnin, asi 100m od posedu, beží srnec. Je to môj vyhliadnutý srnec – tým som si v momente istý aj bez ďalekohľadu. Ten ostáva na poličke a beriem do rúk svoju Sabatti Saphire 8×57 a opatrne vystrkujem hlaveň cez okno. Ako naschvál, a väčšinou to aj tak býva, srnec zastaví tak, že ho cez konáre starej čerešne vôbec nie je vidno. Ja ho síce nevidím, ale moja žena, ktorá ho sleduje cez ďalekohľad z druhého okienka, vidí aspoň siluetu. Čakal som, že sa srnec rozhodne pokračovať vo svojom výlete a smere, ktorý mal. To by podľa plánu znamenalo zísť z posedu, poza trninu mu nadísť a uloviť ho zo zeme. Srnec mal ale inú predstavu. Pomalým krokom sa mi vynára spoza konárov čerešne a vracia sa späť po svojej stope. Rýchly pohľad cez puškohľad na jeho parôžky. Áno, som si istý, že výsady nemerajú viac ako 3cm. Presúvam zámerný kríž na lopatku, no srnec nie a nie zastaviť. Mierim teda na prednú čas hrudníka a tesne pred tým, ako by mi zmizol v tŕňoch, ťahám spúšť. Dolinkou sa ozve výstrel a srnec po dvoch skokoch ostáva ležať na pravom boku. S prebitou flintou pozorujem, ako z neho odchádza život a z výstrelnej rany mu pomaly steká krv po jeho červenohnedej srsti. Radosť z úlovku je zmiešaná s pocitmi smútku nad vyhasnutým životom a aj nad tým, že už je po love. Tak rýchlo a nečakane. Predsa len musím priznať, že vždy ma viac napĺňa všetko to náročné a nečakané čo predchádza samotnému výstrelu.

Čakáme ešte povinných pár minút a schádzame z posedu. Po chvíli už stojíme nad zhasnutým srncom so sňatými klobúkmi. Katka odchádza ku neďalekému mladému dubu aby odlomila 3 vetvičky a ja medzitým prstami kontrolujem srncov chrup. Radosť sa mi znásobila, keď som sa uistil, že má určite 5 rokov a je to pravdepodobne srnec z minulého roku. Teší ma, že som sa nepomýlil, správne vyhodnotil silu parôžkov aj vek, a neulovil tak mladšieho, či chovného srnčeka. Neskôr som v mobile našiel video toho srnca, ktorého som pozoroval minulý rok a vedel tak porovnať jeho parôžky s parôžkami môjho úlovku. Až potom som si bol istý, že sa predsa len jedná o toho istého srnca.

Od Katky prijímam vetvičku na znak Lovu Zdar, urobíme niekoľko pamätných fotiek a ešte za svetla sa vraciame domov po úspešnom love. Doma si už tradične pripíjame Jägermeistrom a pri práci so zverinou nám ako vždy hrajú hity od Karola Duchoňa.