JESENNÉ SÚŤAŽENIE

Dňa 9. novembra  sa na severozápade Slovenska zišlo niekoľko psíkov Alpského jazvečíkovitého duriča spolu s ich majiteľmi a určeným predsedníctvom klubu AJD, aby počas plánovanej spoločnej poľovačky sledovali prácu psíkov a vybrali tak tých najšikovnejších štvornohých pomocníkov, ktorí budú reprezentovať plemeno Alpského jazvečíkovitého duriča a aj klub AJD na vrcholových súťažiach. Medzi dvomi desiatkami psíkov nemohol chýbať aj môj Falco, pre ktorého to bola prvá spoločná poľovačka tohto roku. Tak ako ho poznám, už v prvom pohone si našiel diviaky a rovnaký scenár mal aj druhý pohon. Tam už po pár minútach od začiatku svojim hrubým hlasom oznamoval prítomnosť diviaka. Poľovačka skončila úspešne – všetky psíky, ich majitelia aj strelci sa v plnom počte, tak,  ako ráno nastúpili, zišli pri výrade, v ktorom ležalo 13 diviakov. Po ukončení poľovačky a porade predsedníctva klubu AJD sme sa dozvedeli, ktorí z nás bude so svojim psíkom vybraný na jednotlivé vrcholové kynologické podujatia. A tam začalo naše jesenné súťažné obdobie. Čakala ma dlhá cesta domov, mal som teda aspoň čas premýšľať, akým spôsobom oznámim žene, že nebudem ani jeden novembrový víkend doma 😊.

Memoriál Alojza RIŠKA 23. – 24. november 2024

Takže pre nás s Falcom premiéra na vrcholovej kynologickej súťaži. Celkom som sa na túto akciu tešil, no mal zároveň aj obavy z neznáma. Slávnostné zahájenie, veterinárna kontrola psíkov a všetka administrácia prebehla už v piatok na chate Bukovina pri Turzovke. Priznám sa, že som sa cítil hrdý na nás s Falcom pri slávnostnom tóne lesníc. Celková organizácia od ubytovania na útulnej chate s poľovníckou atmosférou, stravovanie, riadenie a informovanosť vodičov o priebehu memoriálu, bolo pre mňa niečo nové. Predsa len to bolo na vyššej úrovni ako klasické okresné skúšky. Síce spoločná poľovačka nepriniesla bohatý výrad, ulovil sa „až“ jeden diviak, ale aj taká je poľovačka. Pohony boli dlhé a náročné, no aj napriek tomu mali psíky priestor a príležitosť ukázať svoje schopnosti. V sobotu večer som najviac ocenil prijemné posedenie medzi priateľmi poľovníkmi s rovnakou krvnou skupinou. Mali sme si čo povedať, vymeniť skúsenosti a celú atmosféru ešte umocnil bývalý šéfredaktor časopisu Poľovníctvo a Rybárstvo pán Tibor Benčič hrou na harmonike. Všetkých nás prítomných spájala rovnaká vášeň ku lovu, poľovníctvu, láska k našim štvornohým priateľom  a nepostrehol som žiadnu nevraživosť alebo závisť medzi vodičmi či organizátormi. Aj preto by som veľmi rád ešte raz poďakoval všetkým, ktorí sa podieľali na príprave a organizovaní MAlR 2024.

Nakoniec sme s Falcom obsadili 4. miesto z celkového počtu 12 psíkov. Aj keď som bol trochu sklamaný, výsledky boli férové a vyhral to psík, ktorý si to určite zaslúžil. Pre mňa s Falcom to bola aj tak výhra. Prišiel som na to, že aj keď som si myslel, ako sa už nemáme kde zlepšovať, bol som na omyle. Predsa len podujatie, akým určite Memoriál Alojza RIŠKA bolo, mi ukázalo, že aby sa aj vodič a následne aj pes mohol posunúť vpred, je dôležité sa aj takouto formou porovnať s inými psíkmi a vodičmi. Počas tohto víkendu som načerpal mnoho nových vedomostí, skúseností a motivácie, aby som ich v tréningu počas týždňa aplikoval a bol tak ešte lepšie s Falcom pripravený na Pohár Gustava KOŘÍNKA ktorý nás čakal ďalší víkend.

Pohár Gustava KOŘÍNKA 29. november – 1. december 2024

Na začiatok musím spomenúť, ako sa mi raz na jednej sociálnej sieti zjavila informácia o tomto podujatí. Bolo to pred 3 rokmi na jeseň, keď sme už s Falcom mali za sebou niekoľko spoločných vychádzok do revíru a videl som jeho chuť a nadšenie pri spoločnom love. Keď som si prezeral na klubovej stránke fotky z toho ročníka, v duchu som si povedal, že sa s Falcom na tento pohár jedného dňa dostaneme a vyhráme ho. Po troch rokoch sa mi moje prianie splnilo a bolo mi veľkou cťou, že sme boli s Falcom vybraní, aby sme hájili klub chovateľov alpského jazvečíkovitého duriča na medzinárodných skúškach duričov o Pohár Gustava KOŘÍNKA.

Po ročnej prestávke sa toto podujatie konalo opäť na Slovensku, a to v poľovnom revíri, kde sa len pred týždňom konal Memoriál Alojza Riška. Aj keď som mnoho podobných súťaží nezažil, vlastne dovtedy iba jednu, tento ročník PGK 2024 bol naozaj skvele zorganizovaný, za čo patrí z mojej strany všetkým z nášho klubu veľký obdiv. Tak ako o vodičov, tak aj o psíky bolo výborne postarané a podarilo sa organizátorom osloviť toľko sponzorov, že každý jeden vodič si po tomto podujatí odnášal vecné ale aj užitočné dary.

Piatok: štartujeme

Veľmi dobré rozhodnutie zo strany organizátorov na začiatok overiť ostrosť a odvahu psíkov v diviačom oplôtku. Bohužiaľ, svinka ktorá v oplôtku žila, sa rozhodla radšej skrývať pred nepríjemným počasím v jej prístrešku, ako by mala byť aktívna. Zacúvala si to teda pod prístrešok a jediná cesta k nej viedla spredu, z čoho mali psíky samozrejme rešpekt a nebolo možné ju dostať do pohybu. Kritéria rozhodcovského tímu boli prísne, a aby získal psík najvyššiu známku 4 z tejto disciplíny, musel dostať diviaka do pohybu. Keďže sú Daxle psíky rozumné a neriskujú zbytočne zranenie, držali si odstup a najvyššia známka toho dňa bola 3. Touto známkou bol ohodnotený aj Falco. Prvý súťažný deň končí a presúvame sa už za tmy na hotel v neďalekej dedine. To, čo si tam pre nás pripravili organizátori nám so ženou skoro vyrazilo dych. Vyzdobená spoločenská miestnosť, prestreté stoly, krásne slávnostné zahájenie PGK 2024 a vystavené ceny pre víťazov. Celé to malo akýsi honosný nádych, no zároveň tam panovala príjemná, priam rodinná atmosféra. Nasledovalo žrebovanie čísel pre ďalší súťažný deň, dobrá večera a posedenie v príjemnej priateľskej atmosfére.

Sobota: deň D

Čakala nás spoločná poľovačka. Nástup a zahájenie poľovačky prebehol na chate Bukovina tak, ako pred týždňom. Pri vyzvedaní od domácich ma uistili, že tento krát diviaky v pohonoch budú a určite dostanú psíky príležitosť ukázať, ktorý z nich je ten najlepší. Prvý pohon sa hnala dolina od dediny smerom do hrebeňa. V pohone sme boli my –  vodiči psov, rozhodcovia a niekoľko domácich poľovníkov. Už na začiatku pohonu sa ozvalo prvé štekanie psíkov, no to patrilo len vysokej, ktorá väčšinou vyrážala dozadu pomedzi nás honcov. Asi po 15-20 minútach som začul z protiľahlého hrebeňa na ľavej strane hrubo hlásiť psa. Bol by som si takmer istý, že je to môj Falco. No zabudol som spomenúť, že sa tu Falco stretol so svojim bratom z vrhu – Flynnom, a okrem ich vzhľadu si boli podobný aj ich štekotom. Až po poľovačke som sa od strelcov dozvedel, že to bol predsa len môj Falco. Kým niektoré psíky pracovali na krátko a skôr naháňali jeleniu zver, ktorá ostávala seknutá a vyrážala cez pohon dozadu, bolo jasne počuť, ako pred nami asi 400 metrov už niekoľko psíkov pracuje na diviakoch a ozývali sa aj prvé výstrely. Tých padlo na dve desiatky. Aj keď mali psíky GPS obojky, prijímače mali len rozhodcovia. Ešte nikdy som ho nepustil poľovať bez GPS. Poznám ho a viem, že keď je s diviakom a nedajbože sa ho nepodarí uloviť, pôjde za ním aj niekoľko kilometrov. Dúfal som, že dnes sa to nestane. Ale stalo sa. Pohon skončil, no chýbali tri psíky. Jasné, že bol medzi nimi aj Falco. Bolo šťastie v nešťastí, že všetky tri psíky sa vrátili do pohonu, ktorý sme práve prešli, a našli tam ďalšie diviaky. Zo začiatku sa to zdalo, že štekajú spoločne na jednom mieste, no ako sme sa vracali po hrebeni spať na začiatok, bolo jasné, že sú diviaky na dvoch miestach. Falcov brat spolu s jedným Daxlom hlásili na mieste v doline a Falco tlačil pred sebou diviaka smerom na vracajúcich sa strelcov v protiľahlom svahu. Všetko som to mal možnosť sledovať spolu s dvomi rozhodcami a miestnym poľovníkom. Aj keď sme jasne videli diviaka ako beží rúbaniskom  a v závese niekoľko metrov za ním v žltej veste Falca, nemohli sme robiť nič. Diviak vyrazil na skupinu strelcov, jeden z nich dokázal na neho 2x vystreliť, ale minul, diviak spravil slučku, zbehol do jarku a pokračoval dolinou opäť nahor. A samozrejme, Falco za ním. Vedel som, že to bude prúser. Pomaly mi rozhodca, ktorý sledoval jeho pohyb cez GPS oznamoval: 500m, 1000m, 2km, strata signálu. V tej chvíli mi už bolo jedno ako pre nás súťaž dopadne, želal som si len aby sa mu nič nestalo, nevbehol niekde pod auto, alebo sa nezatáral za diviakom tak ďaleko, že ho v tých hlbokých dolinách nenájdeme ani pomocou GPS. Hlavný rozhodca, pán Riško rozhodol, že jeden z rozhodcov s GPS a vodiči bez psa pôjdu spolu s domácim poľovníkom po chýbajúce tri psíky. Prvého sme našli len čo sme prišli na miesto, kde sme končili pohon. V tej chvíli som mu veru závidel vodičovi, že už má svojho psíka pri sebe. No zrazu mi rozhodca dodal potrebné šťastie a nádej, keď zahlásil, že už má na GPS aj Falca. Je na mieste a hlási zver. Sadáme opäť do auta, a snažíme sa čo najrýchlejšie doraziť na miesto. Našťastie všetko dobre dopadlo a po urputnej ceste terénnym vozidlom a výstupe do strmého svahu, sme už stáli na okraji smrekovej mladiny, v ktorej neustále a intenzívne dorážal Falco spolu s daxlom menom Dargo pána Zoku  do diviaka. Falca som našťastie dokázal odvolať, no druhý psík Dargo, posmelený našou prítomnosťou, vyhnal diviaka z ľahu a okamžite ho nasledoval. Už sme len počuli ako sa stráca jeho štekot za horizontom. Do druhého pohonu sme sa dostali s omeškaním. Falca vypúšťam na povel rozhodcu na kraji pohonu, ktorý odbieha a po niekoľkých minútach opäť hlási na mieste diviaky. Tie tam ostávajú zaseknuté až do príchodu línie honcov s ostatnými psíkmi. V smrekovej mladine bola zaseknutá veľká diviačica s prascami, ktorej sa veru nechcelo von z jej prirodzeného úkrytu. V smrekovej mladine to doslova vrelo a hlasitý štekot všetkých psov sa musel niesť až do dediny. Nakoniec toto divadlo, ktoré bolo miestami nebezpečné aj pre nás honcov, ukončil domáci poľovník ulovením diviačice. Poľovačka to bola toho dňa veru parádna a nikto z vodičov sa nemohol sťažovať na nedostatok diviakov. Po príchode na chatu bola už takmer tma, no aj tak sme stihli vykonať aspoň jednu disciplínu – vodenie na remeni. Pri zahlásení rozhodcom oznamujem, že pôjde psík na voľno. Falco nesklamal a druhý súťažný deň ukončujeme so známkou 4. Ani neviem, či som viac vyčerpaný fyzicky alebo psychicky z dnešného dňa a starostí, ktoré mi tá štvornohá potvora Falco pripravil. Priznám sa, že mi už dávno tak nechutilo pivo, ako toho dňa pri večeri. Opäť posedenie pri poháriku s dobrými ľuďmi, hodnotenie dnešného dňa a rozprávanie zážitkov z poľovačiek. Tak sme strávili sobotný večer.

Nedeľa: hra nervov a trpezlivosti

Každý, kto absolvoval skúšky duričov vie, že o dobrom výsledku sa rozhoduje do poslednej disciplíny. Zatiaľ bol Falco na 1. mieste s náskokom iba 4 body pred jeho bratom Flynnom. Ako prvá nás čakala disciplína „správanie sa psa pri ulovenom diviakovi“. Dostali sme známku 3, podľa očakávania.  Nasledovala disciplína „správanie psa na stanovišti“. Falca odkladám na voľno, predsa bojujeme o každý bod a dosť sme trénovali. No na voľno je aj Flynn a oba psíky to zvládnu na plný počet bodov. Súboj teda pokračuje a čaká nás disciplína „odloženie psa na voľno“. Aj keď som to s Falcom trénoval a veril som mu, je to predsa len veľký risk. Zariskoval ale aj vodič Flynna – pán Martin z Českej republiky a mne neostávalo nič iné, ako vykonať túto disciplínu tiež na voľno. Verte mi, bolo to najdlhších 10 minút v mojom živote. A nielen pre mňa, ale aj pre moju ženu, ktorá tam bola s nami a všetko rovnako intenzívne prežívala. Ohlásenie rozhodcu o konci disciplíny mi zhodil obrovský kameň zo srdca. Falco ohodnotený známkou 4. Nasleduje disciplína „správanie psa po výstrele“. No a tu to bola veľká sranda. Teda pre všetkých okrem mňa. Falco po tom ako počul výstrely a videl behať psi na voľno, dostal druhý dych a videl som na ňom, že len čo ho pustím, bude si chcieť ísť niečo pohnať. A veru tak aj bolo. V momente ako som ho odopol z vodítka, nasledoval šprint proti vetru smerom do hory, na výstrel ani nereagoval a bohužiaľ zo začiatku ani na privolanie. Až keď si overil, že na lúke a v okolí nie je žiadna zver, sa po mojej strate hlasiviek z kričania spokojne vrátil s vrtiacim chvostom ku nohe a s pohľadom štýlu „sorry kámo ale musel som“. Ale keďže na výstrel nereagoval – čo je cieľom tejto skúšky, dostáva opäť známku 4. Tak už len jedna, ale rozhodujúca disciplína – dohľadávanie diviaka na umelo založenej nepofarbenej stope. Máme stopu s číslom 7, takže mu hádžem nejaký čas loptičku, nech si vybije energiu a na stope je kľudnejší. Konečne prišiel náš čas a nastupujeme na stopu, ktorá bola robená na lúke, kde sa ešte ráno pásla jelenia a danielia zver. Boli to teda náročné podmienky pre každého psíka v ten deň. Prvých niekoľko metrov ide Falco dobre, míňame prvú smerovú značku, no Falco dostáva do nosa čerstvý pach a odchádza zo stopy. Na stopu nás vracia až hlas trúby, ktorou nám rozhodca oznamuje, že pes ide zle. V duchu si vravím, že ešte jedna chyba a je to v riti, no na hlase sa snažím ostať pokojný. Poznám Falca a vidím na ňom, že presne vie, kadiaľ je stopa robená, no stále je to predsa len durič a bojuje s túžbou ísť ponaháňať zver, ktorá tu ráno zanechala svoj pach. Našťastie, čím je na stope dlhšie, tým sa do nej viac vloží a konečne ma dovedie k ulovenému  diviakovi. „Vďaka Bohu za to“, vravím si. Od rozhodcov preberám zálomok, z ktorého odlamujem vetvičku a s trasúcimi rukami ju umiestňujem Falcovi za obojok. Predsa len to bol súboj nervov a trpezlivosti. Falco dostáva známku 3 a ja už tuším, že bude čo oslavovať.

O niekoľko hodín sme všetci vodiči spoločne v hale hotela, ktorý nám bol domovom posledné dva dni. Nie len na nás vodičoch, ale aj na našich psíkoch vidno vyčerpanie a únavu. No z tohto útlmu ma vytrhne, keď počujem ako Falco okrem prvého miesta získava aj titul diviačiar. Ešte počas cesty na PGK som v aute hovoril žene, aký by som bol hrdý, keby tento titul získa Falco. A predsa sa to podarilo.

Obrovské ďakujem a uznanie patrí ľudom z nášho klubu, ktorí nám pripravili krásny víkend plný nezabudnuteľných zážitkov, vzácnych priateľstiev a pozitívnych emócií. Určite ich to stálo mnoho úsilia a obetovania voľného času, no je vidno, že keď robia ľudia niečo s láskou a radosťou, ako určite príprava PGK 2024 bola, stojí to za to.

Ďakujem.

Memoriál Františka SIGETA 6. – 8. december 2024

Budem úprimný keď poviem, že sa mi tam vôbec nechcelo. Cestovania som už mal plné zuby a radšej by som konečne strávil víkend pri posliedke s Falcom v našom domácom revíri. Nuž ale nechal som sa ukecať, že vraj ako víťaz PGK by som sa mal zúčastniť. Tak sme sa teda s Falcom vybrali na poslednú súťaž toho roku.

Hovorí sa, že človek po čase zabudne na to zlé a ostanú len pekné spomienky. Pri písaní týchto riadkov je to už takmer 3 mesiace od konania MFS 2024, no na nič pekné si nespomeniem. Spomeniem si len na nepríjemných rozhodcov, nespravodlivé prideľovanie známok, neochotného hlavného rozhodcu, chaos a nesúlad medzi rozhodcami samotnými. Memoriál o ktorom sa hovorí, že to je najprestížnejšia súťaž duričov na Slovensku, nemala úroveň ani len okresných duričských skúšok. Keď som sa v nedeľu ráno dozvedel, akými známkami bol Falco, ale aj iné psíky, ohodnotený zo spoločnej poľovačky, rozhodol som sa v tomto divadle nepokračovať a vypýtal som si od hlavného rozhodcu doklady od psa. Asi bol víťaz MAS 2024 predsa len dopredu určený a známi, ktorí sa tohto podujatia zúčastnili v minulosti, mali v tomto naozaj pravdu. Ale aj zlá skúsenosť je skúsenosť, no nie?

Zver?

Na záver by som len chcel posmeliť chovateľov a majiteľov AJD aby si našli čas a odvahu a išli si pomerať „sily“ aj so psíkmi iných plemien na podobné vrcholové podujatia. S Falcom spolu trávime  kopec času, máme za sebou množstvo poľovačiek a aj náročných dohľadávok s úspešným koncom. Človek preto začne mať časom pocit, že nám to so psíkom funguje a nie je sa už kam vo výcviku a práci v revíri posúvať. A to je chyba. Treba sa, obrazne povedané, prestať hrať na vlastnom pieskovisku a pozrieť do sveta. A tým svetom bola pre mňa a Falca účasť na vrcholových kynologických podujatiach. Stretnúť a učiť sa od skúsených a úspešných kynológov je hlavná cena, ktorú si s Falcom z týchto podujatí odnášame. Skúsenosti spolu so zážitkami a priateľstvami z týchto podujatí vám už nik nevezme.

Kynológií a Alpským jazvečíkovitým duričom ZDAR!